sivazona

Často počujem vetu: „Taký je svet.“

A vždy ma pri nej napadne jedna vec.

Kto je vlastne ten svet?

Keď sa mi niečo nepáči, zvyčajne viem povedať prečo. Nechcem robiť niečo, čo mi škodí. Nechcem žiť horšie, ak môžem žiť lepšie. Nechcem si dobrovoľne komplikovať život.

A predpokladám, že väčšina ľudí to má podobne.

Preto mi niekedy nejde do hlavy, ako ľahko prijmeme predstavu, že niečo nepríjemné aj tak musí prísť.

Nie preto, že by sme to chceli.

Ale preto, že „ľudia sú takí“.

Alebo preto, že „ostatní to aj tak urobia“.

Predstavme si úplne obyčajnú situáciu v práci.

Nikto nechce každý deň zostávať dve hodiny navyše zadarmo. Väčšina ľudí by radšej dokončila prácu a išla domov.

Lenže jeden človek si povie:

„Ja by som odišiel, ale ostatní zostanú. Nechcem byť jediný, kto odíde načas.“

Tak zostane.

Možno si presne to isté povie aj jeho kolega.

A ďalší.

A nakoniec zostanú všetci.

Po čase už sa nikto ani nepýta prečo. Jednoducho sa povie:

„U nás sa takto pracuje.“

Lenže kto to vlastne chcel?

Možno nikto.

Možno všetci iba čakali, čo urobia ostatní.

A tým vytvorili niečo, čo sa nepáči skoro nikomu.

Podobne je to aj s úplne malými vecami.

Predstavme si bytovku, kde chce každý čistý vchod.

Jeden človek uvidí na zemi papier a povie si:

„Nebudem ho zbierať. Veď ostatní tiež nič nerobia.“

Ďalší si povie to isté.

A potom sa všetci sťažujú, že ľudia sú neporiadni a nikomu na ničom nezáleží.

Pritom možno každému z nich na tom záleží.

Len každý čakal na niekoho iného.

Ešte výraznejšie to vidím pri veciach, ktoré sami považujeme za nesprávne.

Človek môže nenávidieť úplatky a zároveň si povedať:

„Čo mám robiť? Takto to funguje. Keď nezaplatím ja, zaplatí niekto iný.“

Možno má pravdu.

Možno by tým, že odmietne, nič nezmenil.

Lenže ak si to povie každý, nič sa nezmení určite.

A potom sa zase povie:

„Taký je svet.“

Čím viac nad tým premýšľam, tým viac mám pocit, že niekedy zamieňame realitu za očakávanie.

Niečo ešte ani nenastalo, ale my sme už rozhodli, ako sa zachovajú ostatní.

Predpokladáme, že sa nepridajú.

Že im to bude jedno.

Že sa prispôsobia.

Že urobia to horšie.

A potom sa podľa toho zariadime aj my.

Niekedy tak pomáhame vytvoriť presne to, čoho sme sa obávali.

Človek zostane v práci, pretože ostatní podľa neho zostanú tiež.

Nezdvihne papier, pretože ho nezdvihne nikto iný.

Dá úplatok, pretože predpokladá, že všetci ostatní by ho dali tiež.

A potom sa pozrie na výsledok a povie:

„Vedel som to.“

Lenže možno to nevedel.

Možno tomu iba pomohol stať sa skutočnosťou.

Samozrejme, nechcem tým povedať, že stačí, aby sa jeden človek rozhodol správne a celý svet sa zmení.

Tak to nefunguje.

Nie všetci chceme to isté. Nie všetci máme rovnaké záujmy. A hlavne nemáme všetci rovnakú moc.

Niekedy sa človek musí prispôsobiť, pretože nemá inú rozumnú možnosť.

Ale aj tak si myslím, že stojí za to dávať si pozor na jednu vetu:

„Ostatní aj tak…“

Pretože za ňou často nasleduje naše vlastné rozhodnutie.

Ostatní aj tak zostanú, tak zostanem aj ja.

Ostatní aj tak nič neurobia, tak neurobím nič ani ja.

Ostatní aj tak budú súhlasiť, tak nemá význam, aby som povedal, čo si myslím.

Lenže čo ak si to isté hovoria aj oni?

Možno človek vedľa mňa rozmýšľa podobne ako ja.

Možno ani on nechce zostať dlhšie v práci.

Možno ani jemu sa nepáči, ako veci fungujú.

Možno tiež čaká, či niekto urobí niečo inak.

A možno práve preto by som mal najskôr premýšľať za seba.

Čo chcem ja?

Čo považujem za správne?

Čo je podľa mňa dobré pre môj život?

Až potom má zmysel premýšľať nad tým, čo asi urobia ostatní.

Pretože ak budem svoje rozhodnutia robiť iba podľa predstavy, že ostatní aj tak urobia to horšie, možno sa nakoniec všetci dopracujeme k výsledku, ktorý nechcel skoro nikto.

A budeme ho volať realita.

Ale možno to nebola jediná možná realita.

Možno sme si ju po malých kúskoch vytvorili sami.